Rušňové depo je komplex budov, kožají a technických zariadení, v ktorých sa vykonáva prevádzkové ošetrenie, kontrola technického stavu, údrba a opravy rušňov po návrate z výkonu na tratiach. V depe sa vykonáva zbrojenie rušňov palivom, olejom, pieskom a vodou pred ich nástupom do sluby. V rušňovom depe sa odstavujú rušne v čase mimo prevádzky.
U v prvopočiatkoch vzniku elezníc začali vznika aj rušňové depá. Tie prvé depá vznikali, ako inak, pre parnú trakciu, ktorej bez pochýb patrí prvá storočnica existencie elezníc (literárne zdroje uvádzajú obdobie rokov 1825-1925). Pochopitežne, e parné rušne zostali v prevádzke ešte dlhé roky, ale po tomto období sa začali v prevádzke objavova u aj elektrické a motorové rušne, a motorové, či elektrické vozne a jednotky. Rozsah činností vykonávaných v depe a vežkos depa závisela od vežkosti a charakteru stanice, v ktorej depo bolo vybudované. V závislosti od druhu trakcie, by sa depá dali rozdeli na rušňové depá pre parnú trakciu, rušňové depa pre elektrickú trakciu a depá pre motorovú trakciu. Väčšina diep, ktoré pôvodne vznikli pre parnú trakciu, sa neskôr postupne vzhžadom na prevádzkové potreby prispôsobovali, prestavovali a upravovali pre rušne inej trakcie. Niektoré novšie depá však boli vybudované pre elektrickú alebo motorovú trakciu. V tejto prvej časti nášho rozprávania o rušňových depách sa pozrieme na depo pre parnú trakciu.
Depá pre parné rušne
Kadý rušeň má určené svoje domovské depo, v ktorom sa rušeň ošetruje a do ktorého sa rušeň po prevádzke na trati vracia. Rušne sa pochopitežne ošetrovali a vyzbrojovali aj v iných depách, ale išlo väčšinou len o doplnenie vody a uhlia. Po návrate rušňa do domovského depa sa rušeň ošetril, pričom sa vykonali tieto základné činnosti:
1. vyčistenie popolníka,
2. vyčistenie dymnice,
3. zbrojenie vodou,
4. zbrojenie palivom (uhlím, mazutom),
5. zbrojenie pieskom,
6. prehliadka rušňa po návrate z prevádzky,
7. odkalenie rušňového kotla,
8. otočenie rušňa,
9. odstavenie rušňa,
10. zakúrenie pod kotlom rušňa,
a niektoré ďalšie činnosti sa vykonávali občasne:
11. vymývanie rušňového kotla,
12. čistenie iarnic a dymových rúr,
13. vymývanie vodnej nádre tendra, vonkajšie očistenie rušňa a tendra,
14. menšie opravy rušňa,
15. mazanie rušňa, prehliadka rušňa pred cestou.
Dispozičné usporiadanie vežkého prejazdného rušňového depa pre parné rušne
1 – čistiaca jama, 2 – vodný eriav, 3 – uhožné skládky, 4 – odkalovacia jama, 5 – pieskovacia kožaj, 6 – olejáreň 7 – zauhžovanie, 8 točňa, 9 – rotunda, 10 – administratívna budova, 11 – stavadlo, 12 - skladisko, 13 – náraďový a záchranný vlak, 14 – montána jama, 15 – odstavné kožaje, 17 - presuvňa, 18 – vyväzovacie spúšadlo, 19 – kotolňa, 20 – objazdná kožaj
Dispozičné usporiadanie malého rušňového depa pre parné rušne
Vykonanie uvedených činností trvalo určitý čas a súčet tohto času s časom prevádzky rušňa na trati sa volá doba obratu rušňa. Pre skrátenie času obratu boli v depách vybudované technologické zariadenia, ktoré umoňovali obsluhova viac rušňov naraz, prípadne sa niektoré pracoviská zlúčili a viaceré činnosti sa vykonávali súčasne. Najdlhšie trvalo čistenie popolníka, úprava ohňa, a zbrojenie uhlím, preto sa tieto činnosti často vykonávali súbene. Aby rušeň zbytočne neposunoval, k týmto činnostiam pribudlo odkalenie, čistenie dymnice a zbrojenie vodou. Pracovnému postupu ošetrenia rušňov sa teda prispôsobilo aj kožajisko depa. Tak sa na jednom mieste vykonalo viacero druhov ošetrenia. Súčasne sa napríklad robilo aj zbrojenie pieskom a olejom. Pri návrhu kožajiska sa prihliadalo na to, aby chod rušňa bol plynulý a jednosmerný, bez vzájomného kríenia ciest rušňov, ktoré by mohlo ohrozi bezpečnos a plynulos ich ciest.
Rušňové depo bolo umiestnené mimo stanicu. Kožaj spájajúca stanicu s depom bola umiestnená tak, aby nástup a odstup rušňov čo najmenej rušil ostatnú prevádzku v stanici a v depe. Väčšie depá mali samostatnú vchodovú a odchodovú kožaj. Rušňová vchodová kožaj pokračovala v depe ako hlavná kožaj, na ktorej boli čistiace jamy pre vyčistenie rušňa od popola. V blízkosti hlavnej kožaje boli umiestnené zariadenia pre zbrojenie uhlím a vodou, počas ktorého sa vykonávala prehliadka rušňa. Vo väčších depách boli dve kožaje určené pre zbrojenie rušňa uhlím a vodou. Zbrojenie rušňa uhlím sa spočiatku robilo ručne. Neskôr sa začala pouíva mechanizácia, pojazdné eriavy s drapákom, zauhžovacie výahy na vozíky a dopravníkové pásy. Zbrojenie uhlím bolo spojené s vyčistením popolníka a dymnice a so zbrojením vodou. Počet a dĺka popolových jám závisela od počtu ošetrovaných rušňov v prevádzkovej špičke. V blízkosti kožaje pre zbrojenie boli umiestnené kožaje pre vykladanie uhlia z vozňov eriavom, alebo tieto kožaje viedli popri skládke uhlia, do ktorých sa uhlie z vozňov vykladalo. Umiestnenie týchto kožají záviselo od konštrukcie skládky, mechanizácie vykládky a spôsobu zbrojenia. Za dodrania rovnakých podmienok sa zriaďovala tzv. popolová kožaj slúiaca pre pristavenie prázdnych vozňov, do ktorých sa nakladal popol.
Pracovný postup bol nasledovný. Rušeň sa vyzbrojil uhlím, potom sa nad čistiacou jamou vyčistil popolník a dymnica a súčasne sa nabrala voda do tendra. Potom sa rušeň presunul na ďalšie pracovisko, kde sa do piesočníka doplnil piesok, nasledoval presun ku skladu olejov, aby sa doplnila zásoba oleja, prípadne iného materiálu potrebného na ďalšiu cestu. Na odkalovacej jame sa vykonalo odkalenie kotla. Podža potreby sa rušeň otočil na točni, ale trojuholníku a potom sa rušeň odstavil do krytej remízy alebo na odstavnú kožaj v depe, kde rušňová čata po vykonanej prehliadke rušeň odstaví a ukončí svoju slubu. Na odstavných kožajach sa vykonávali nutné opravy a vyčistenie iarníc.
Zauhžovací eriav Teudloff
Rušne sa v čase mimo prevádzku odstavovali na odstavné kožaje. Počet a dĺka odstavných kožají zodpovedala počtu rušňov, ktoré boli v depe odstavené. Rušne pripravené na odchod do prevádzky stáli na vyčkávacích kožajach, v blízkosti odchodovej kožaje. Pri týchto boli umiestnené vodné eriavy a jama (kanál) na prehliadku rušňa.
Pre ochranu rušňov pred poveternostnými vplyvmi slúili remízy alebo výhrevne. Tieto umoňovali prehliadku rušňa pri odstavení, bené menšie opravy, vymývanie rušňových kotlov, čistenie iarníc, a dymových rúr, vonkajšie očistenie rušňa a pod. Z dispozičného hžadiska mono remízy rozdeli na obdĺnikové a kruhové (rotundy). Obdĺniková remíza môe by prejazdná alebo koncová. Vchod do tejto remízy je moný výhybkovým zhlavím alebo presuvňou. Takéto remízy sa budovali vo vežkých depách a mali dĺku 26,26 m. Konštrukciu presuvne tvorí ocežová mostovka, ktorá chodí po kožajniciach.
Remíza
Najčastejšie sa u nás budovali polkruhové remízy s vchodom cez točňu. Kruhové remízy môu by segmentové, polkruhové alebo uzatvorené. Kožaje sa v tomto prípade rozbiehajú lúčovito od točni. U nás sa pouíval odklon jednotlivých lúčov 6°, 7°a 8° a točne s priemerom 26,26 m. Rotundy umoňovali žahší odvod dymu, dostatočný priestor medzi kožajami. Nevýhodou kruhových remíz je závislos na točni. Pod kadou odstavnou kožajou v remíze bola pracovná jama určená na prehliadku rušňov. Jamy sú betónové, hlboké asi 1 m, dobre odvodnené, sú vyspádované do stredu jamy, kde je odpad do kanalizácie. Vnútorné usporiadanie remíz umoňovalo čo najžahšiu obsluhu rušňov. Vzájomná vzdialenos osí kožají v remíze dosahuje 5 a 6 m. Nad miestom kde stávajú rušne sú umiestnené dymníky, ktoré odvádzajú dym. Dymníky majú klapky na zatvorenie, pokiaž nie je pod ním odstavený rušeň. K remíze patrí aj zariadenie určené na čistenie iarnic stlačeným vzduchom.
Kožajová slučka a trojuholník
Parné rušne s vlečným tendrom sa museli v ciežových staniciach otáča, aby išli komínom dopredu. Pre otáčanie rušňov sa v depách budovali točne, alebo pri dostatku miesta sa rušne otáčali na kožajových triangloch alebo na slučke. Existovali viaceré konštrukcie toční. Častejšie sa pouila konštrukcia točne riešená pomocou spojitého nosníka. Mostovka točne je pri tejto konštrukcii vdy presne vodorovná, na konci nosníka sú umiestnené kolesá, ktoré idú po vencovej kožajnici upevnenej na krátkych podvaloch. Bezpečný pohyb rušňov na točni zabezpečujú návestidlá. Najväčšie točne mali priemer 26,26 m a nosnos 350 ton. Pohyb točne zabezpečuje elektromotor, záloný pohyb je moný ručne (prípadne pneumaticky).
Zbrojenie rušňa uhlím
V depách kde bol nízky počet rušňov sa zbrojenie uhlím vykonávalo ručne a to pomocou košov s obsahom 40 kg, alebo sa uhlie nahadzovalo ručne lopatami. Aby sa zbrojenie užahčilo, pouívali sa pomocné prenosné rampy, alebo stupňovité lešenie, alebo tzv. Bergrov výah, ktorým sa dopravovali uhlím naplnené koše do tendra. Ďalšie užahčenie bolo zavedením dopravných pásov s elektrickým pohonom. Tieto sa pouívali na vykladanie uhlia na skládku, na dopravu uhlia na vyvýšené rampy, na napĺňanie vozíkov, alebo priame dopravovanie uhlia do tendra. Na vyzbrojovanie uhlím do 300 ton sa pouívali dvojkomorové výahy (napr. Teudloff-Dietrich), alebo jednokomorové výahy. Vozíky s obsahom do 0,5 tony sa dopravovali výahom do potrebnej výšky a vyklopili do tendra. Tento spôsob bol polomechanický, lebo vozíky sa plnili ručne a aj manipulácia s vozíkmi bola ručná. Jednokomorový dopravoval jeden vozík, dvojkomorový dopravoval dva vozíky súčasne, jeden hore a druhý dolu.
Vežký portálový zauhžovací eriav s drapákom
Ďalším technickým zariadením pre vyzbrojovanie rušňov uhlím bol kožajový drapákový eriav. Kožajový drapákový eriav sa pohyboval po kožajniciach vlastným pohonom. Zbrojenie kožajovým drapákovým eriavom trvalo 5 a 10 minút, a umoňoval dosiahnu výkon 450 a 500 ton za deň. Ďalším výkonným zariadením boli pojazdné portálové eriavy, ktoré dosahovali výkon nad 400 ton za deň. Portál je mostná konštrukcia pojazdná na dvoch vysokých podperách. Je nad dvoma alebo viacerými výzbrojnými kožajami. Po hornej plošine portálového mosta sa pohybuje kolmo na kožaje drapákový eriav, ktorý dosiahne a do 50 šírky. Do hornej časti mostnej konštrukcie sú vmontované 3 zásobníky pre 160 ton uhlia, ktoré sa plnia drapákovým eriavom. Uhlie do rušňov sa vydávalo z naplnených zásobníkov. Portálový eriav sa pouíva aj na vyprázdňovanie popolových jám a na nakladanie popola do vozňov. Výkonnos portálového eriava je a 800 ton za deň.
eriav s drapákom
Odpopolovanie rušňov
Dôleitou činnosou po príchode rušňa do depa je vyčistenie popolníka a dymnice od popola a prípadného dymničného prachu. Čistenie popolníka sa vykonávalo spravidla tam, kde zbrojenie uhlím. Ak mala pec rušňa natriasací rošt a popolník sklápacie dno, bola doba čistenia a úpravy ohňa podstatne kratšia. Čistenie sa vykonávalo na čistiacich jamách a bolo spojené s braním vody do tendra. Čistenie popolových jám sa vykonávalo rôznym spôsobom, najprv to bolo ručné čistenie lopatami, vtedy sa popol najprv vychádzal z jamy von a potom sa nakladal na vozne. Neskôr sa začali pouíva transportné pásy, alebo kozlíkový eriav. V popolovej jame boli na kožajničkách umiestnené štyri vozíky, ktoré mali korbu s objemom 0,5 m3. Pri čistení popolníka popol padal do korby vozíka. V strede jamy bol postavený kozlíkový eriav, ktorým sa plné korby zdvihli a preniesli nad vozeň, do ktorého sa popol vysypal. Čistenie popolových jám sa robilo aj pomocou pojazdného portálového eriavu s drapákom, ktorý sa pouíval aj na zbrojenie rušňov uhlím. Šírka drapáku však musela by menšia ako šírka jamy.
Odpopolovanie rušňov
Zariadenia na premiestňovanie rušňov
Premiestňovanie rušňov z jednej kožaje na druhú umoňujú kožajové spojky, točne a presuvne. Točne umoňujú otáčanie vozidiel kadého druhu, najmä rušňov a vchod rušňov do kruhových remíz (rotúnd). Presuvne umoňujú premiestňovanie medzi rovnobenými kožajami. Pouívajú sa v niektorých obdĺnikových remízach a v dielňach. Točne sú dvojakého druhu, buď sú vahadlové, alebo kĺbové. U nás pouívané vahadlové točne boli staršieho druhu a mali priemer do 18 m. Točne s väčším priemerom majú rozdelenú kĺbovú konštrukciu. Nosnos toční do 26 m je 350 ton a tieto umoňujú otáčanie aj najdlhších rušňov.
Vahadlová a kĺbová točňa
Vahadlová točňa s priebenými nosníkmi mala medzi nosníkmi umiestnený tzv. krážovský čap, okolo ktorého sa točňa otáčala, a na ktorý sa prenášala celá hmotnos rušňa a mosta točne. Celá konštrukcia točne bola umiestnená v jame. Na pozdĺnych nosníkoch sú pripevnené kožajnice. Obené kolesá, ktoré sú umiestnené na obvode točne sa pohybujú po obvodovej kruhovej kožajnici a vyrovnávajú výkyvy točne, no hmotnos rušňa nenesú. Rušeň musí by na točni zastavi tak, aby jeho aisko bolo v strede. Točňa je vyváená. Pred vstupom rušňa sa točňa otočí do správnej polohy, tak aby kožaj na ktorej je rušeň a kožaj točne boli v priamom smere. Správna poloha točne sa zabezpečí vsunutím jazyka do otvoru na vonkajšej strane točne. Záverové zariadenie je spojené s návestidlom, ktoré je pripevnené na točni. Návestidlo a záverové zariadenie je vo vzájomnej závislosti. Vahadlová točňa mala pomerne rýchle opotrebenie, lebo pri vstupe rušňa na točňu vznikali rázy. Ďalšou nevýhodou boli vysoké nosníky, take jama pre točňu musela by pomerne hlboká, čo spôsobovalo problémy s odvodnením jamy.
Kĺbové točne majú pozdĺne priebené nosníky, ktoré sú uprostred točne rozdelené na dva rovnaké dielce. Dielce točne sú spojené kĺbom. Tým sa podstatne zmenšila výška nosníkov a hĺbka jamy. Na kadej strane točne sú štyri obené kolesá, na ktoré sa prenáša čas hmotnosti rušňa. Točňa má teda celkom 8 obených kolies. Kolesá sa pohybujú po kruhovej obvodovej kožajnici, ktorá je upevnená na betónovom kruhovom podstavci, alebo na podvaly. Všetky pohyby točne sa vykonávajú elektrickým pohonom.
Konštrukcia presuvne
Presuvne sa stavali na nosnos rušňov do 350 ton a na dĺku 22 a 26 m. Presuvňa sa skladá z pozdĺnych nosníkov, ktoré sú navzájom spojené priečnymi nosníkmi. Presuvňa je umiestnená v jame a pohybuje sa kolmo na smer kožajiša. Na pozdĺnych nosníkoch sú uloené kožaje. Nosníky sú uloené na kolesách, ktoré sa pohybujú kolmo na smer kožají posuvne a kožajiša. Pre tieto kolesá sú v jame presuvne poloené kožajnice. Hlavné pozdĺne nosníky presuvne bývajú rozdelené na tri polia. Presuvňa dlhá 26 m leí na 16 kolesách tak, e vdy 4 kolesá leia na jednej kožajnici. Pre toto usporiadanie plytká jama. Pohon presuvne je elektrický a pôsobí vdy na jedno zo štyroch kolies, pohybujúcich sa vdy jednej kožaji. Tieto presuvne sa volajú aj presuvne zapustené. Kožajové trojuholníky sa pouívajú na otáčanie rušňov podobne ako točne. Z hžadiska prevádzky sú najbezpečnejšie, ich umiestnenie v depe nie je vdy vhodné ani výhodné, lebo polomer zakrivenia strán trojuholníka nemá by menší ako 180 m.
Olejárne
Olejárne sú sklady prispôsobené na uskladňovanie a vydávanie olejov pre rušne, motorové vozne a iné vozidlá. Z bezpečnostných a prevádzkových dôvodov sa olejárne umiestňujú v osobitnej budove. K olejárni vedie kožaj, po ktorej mono pristavi vozne s olejom alebo iným materiálom a na miesto vykládky. V olejárni sú zariadenia potrebné pre uskladnenie, vydávanie a manipuláciu s materiálom, ako nádre, kladkostroje, rampa. V menších depách bol olej vydávaný zo sudov do kanví a váený na váhe. V niektorých depách sa olej stáčal z nádrkových vozňov do nádrí v olejárni, odtiaž sa vypúša do kanví. Pri novšom spôsobe sa olej stáča a uskladňuje v nádriach umiestnených v pivnici, odkiaž sa tlačí vzduchom do menších stojatých nádrí umiestnených vo výdajnej miestnosti. Nádre majú merače, ktoré ukazujú mnostvo odobraného oleja. Potrebný vzduch dodáva kompresor. Najnovší spôsob je vydávanie oleja pomocou zariadenia Hefa. Olej sa čerpá pumpami na elektrický pohon a vydávané mnostvo je odmeriavané osobitným meračom. Spúšanie oleja sa vykonáva samospádom pomocou gumenej hadice.
Zbrojenie pieskom
Trenie medzi kolesami rušňa alebo motorového vozňa a kožajnicami, po ktorých sa pohybujú, sa zvyšuje pomocou piesku, ktorý sa sype podža potreby na kožajnice z piesočníka umiestneného na rušni. Pomocou piesku sa zvyšuje trenie najmä pri pohýnaní vlaku, za chodu na stúpaní trate, v oblúkoch, pri brzdení alebo pri vlhkom počasí, ktoré zniuje trenie medzi kožajnicami a kolesami rušňa. Piesok na tento účel musí spĺňa stanovené kritériá. Najlepší piesok je kremičitý, ostrohranný, s najmenším obsahom ílu. Vežkos zŕn nemá presiahnu 2,5 mm. Piesok sa uskladňuje v otvorených alebo krytých skládkach. Piesok pre rušne musí by čistý a suchý. Sušenie piesku sa v menších a starších depách vykonáva vo zvláštnych kachliach. Pred pouitím sa piesok preoseje cez sito. Vo väčších depách sa sušenie vykonáva v peciach, v ktorých sú v niekožkých radoch a striedavo pod sebou vodorovne uloené iarnice. Do priestoru nad iarnice sa nasype vlhký piesok ktorý pri dotyku s teplými stenami iarnic vysuší a postupne padá cez sito do zásobníka na suchý piesok. Pece na sušenie piesku sa vykurujú uhlím, alebo parou. Piesok sa na rušeň dopravuje pomocou stlačeného vzduchu. Zásobníky na piesok majú obsah od 0,5 a 3 m3. Bývajú umiestnené nad výzbrojným miestom na nosníku, ktorý je postavený kolmo na výzbrojnú kožaj, alebo na vei, ktorá stojí vedža kožaje. Zo zásobníkov sa odoberá piesok do piesočníka na rušni pohyblivou rúrou, ktorú mono po vyzbrojení rušňa pieskom vysunú do polohy mimo prejazdného profilu.
elezničné vodárne
Parná trakcia si vyadovala pohotové a dostatočné zásobovanie vodou. Podstatnú čas celkovej spotreby predstavovalo mnostvo spotrebované na napájanie kotlov parných rušňov. Toto mnostvo vody bol závislé od zaaenia rušňového kotla, teda na vežkosti záae vlaku, od stavu a sklonov trate a tie od hustoty dopravy. Výkonnos vodárne sa určila vzhžadom na mnostvo vody potrebné na napájanie rušňov a na ostatné účely. Umiestnenie vodárne vyplýva z potrieb prevádzky. Dôleitým faktorom bola vežkos spotreby a zásoby vody pre rušne pouívané na jednotlivých tratiach. eleznice budovali vlastné vodárne, ktoré plnili poadovanú potrebu asi na 90%. Z celkového mnostva sa pre napájanie rušňov spotrebovali asi 78%. Vodárne sa zriaďovali na jednotlivých miestach trate vo vzdialenosti asi 30 a 50 km tak, aby pri poruche jednej vodárne rušne vystačili s vodou a do nasledujúcej vodárenskej stanice. Pritom spotreba vody na rušni medzi dvojím napájaním nemala by väčšia ne 80% uitočného obsahu vodojemu tendra alebo vodnej nádre tendrového rušňa. Vodárenské zariadenie malo spravidla tieto časti:
1. zdroj vody (studňa),
2. čerpacie zariadenie,
3. vodojem,
4. potrubný systém,
5. vodné eriavy.
elezničná vodáreň
Zdrojom vody mohla by studňa, prameň, potok, rieka, rybník alebo iný vodovod. V niektorých prípadoch mohlo by zdrojov viac. Odber vody sa robí sacím košom umiestneným priamo v zdroji alebo z bernej nádri. Zberná nádr je so zdrojom spojená prívodným kanálom alebo potrubím so samospádom Niekedy sú zberné nádre (studne) umiestnené v blízkosti vodného toku a napĺňané vodou prirodzeným presakovaním vody. Poiadavky na vlastnosti úitkovej vody nie sú pri všetkých vodných zdrojoch splnené. Niektoré zdroje dodávajú vodu, ktorú treba pred pouitím upravi. Pri úprave vody sa odstraňujú nerozpustné látky nachádzajúce sa vo vode a rozpustené látky tvoriace tvrdos vody. Väčšie nečistoty (lístie, haluze) sa zachytávajú sitami. Látky obsiahnuté vo vode sa odstraňujú buď sedimentáciou, teda usadzovaním, alebo cedením, teda filtráciou. Sedimentácia sa uskutočňuje v usadzovacích nádriach pri zníenom prietoku. Filtrovanie sa robí vo filtračných nádriach, ktoré majú náplň z kameňov, štrku, kamennej drviny, piesku alebo iného vhodného materiálu. Pohon vodárenských čerpadiel mohol by elektrický, parný alebo spažovacím motorom. Často sa pouíval aj samospád. Obvyklým čerpacím zariadením bolo odstredivé čerpadlo s elektrickým motorom. Niektoré vodárne mali aj záloné čerpadlo. Vodárne mali spravidla vodojem, v ktorom sa akumulovala určitá zásoba vody pre špičkový odber. Vodojem teda vyrovnával rozdiely medzi výkonnosou čerpadla a najväčším odberom vody počas dňa. Objem vodojemu umonil poui čerpadlo s menším výkonom, ktoré umoňovalo hospodárnejšiu prevádzku. Vodojemy sa stavali na miestach majúcich primeranú výšku nad miestom dodávky alebo spotreby vody. Sú buď veové alebo zemné. Majú jednu, dve alebo viac nádrí vzájomne spojených potrubím. Nádre mohli by vyhotovené z betónu, alebo plechu. Ich tvar mohol by hranatý alebo valcový. Vodárne menšej výkonnosti mali zvyčajne len jeden alebo najviac dva vodné eriavy a boli bez vodojemu. Voda sa dopravovala čerpadlom a vodným eriavom priamo do tendra rušňa. Nádre vodojemu sú zapojené do vodárenského zariadenia tak, e sú plnené zvláštnym výtlačným systémom potrubia a voda sa z nich odoberá zásobným potrubným systémom zaústeným do rozvodovej siete. Vodárenské zariadenie obsahuje sací, výtlačný, zásobovací a rozvodný potrubný systém. Pri vožbe priemeru, umiestnenia a vedenia potrubného systému sa prihliadalo na čo najmenšie straty a na to, aby celá sústava potrubia bola hydraulicky čo najvýhodnejšia. Potrubie sa pouívalo liatinové alebo ocežové, neskôr aj z plastických látok.
Vodné eriavy
Do vodojemu tendra sa voda dopravuje pomocou vodného eriava. Počet vodných eriavov závisel od poiadaviek prevádzky a od miestnych pomerov. Vodné eriavy boli umiestnené tak, aby sa voda mohla odobera čo najvýhodnejšie a za najkratší moný čas. Teda tak, aby sa nemuselo manipulova s rušňom. Vodárenské zariadenia s malým odberom vody a na tratiach menšieho významu mali obyčajne jeden vodný eriav. Vodárenské zariadenie na väčší odber mali väčší počet vodných eriavov. Čas potrebný na odber určitého mnostva vody závisí od vnútorného svetlého priemeru vodného eriava, od priemeru a dĺky prívodného potrubia a od tlaku vody, ktorý závisel od výšky vodojemu nad miestom odberu. Výdatnos vodného eriava sa vyjadrovala v m3 za jednu minútu. Výtokový otvor eriava mal svetlos a 300 mm. Najrozšírenejšie boli vodné eriavy svetlosti 100 a 200 mm. Výdatnos vodných eriavov bola a 3 m3 za jednu minútu, prípadne aj viac. Najčastejšie mali vodné eriavy výdatnos do 2 m3 za jednu minútu.
Vodný eriav Spitzner
U nás boli najrozšírenejšie vodné eriavy Spitzner. Vodný eriav Spitzner pozostáva zo stojana (eriava) a zaveseného plechového koryta v tvare chobota. Chobot eriava nahrádzal otáčavé rameno vodných eriavov staršej konštrukcie. Toto zariadenie je aj bezpečnejšie a ovládatežnejšie ne zariadenia iných konštrukcií. Jeho výhodou je aj to, e zniuje monos poškodenia rušňa následkom samovožného vychýlenia chobotu smerom k osi vedžajšej kožaje. Vodný eriav s otáčavým ramenom bol po tejto stránke nebezpečnejší. K vodnému eriavu patril zatvárací vodný posúvač a veterník, ktorý zmierňuje vodné nárazy v prívodnom potrubí, vzniknuté následkom rýchleho zatvorenia posúvača. Stojan vodného eriava bolo potrebné chráni proti zamŕzaniu vody v stojane. Proti zamŕzaniu slúil v spodnej časti stojana namontovaný ventil, ktorý sa prostredníctvom mechanizmu spojeného s vretenom zatváracieho posúvača ihneď otvoril, len čo posúvač zatvoril prítok vody do stojana. Otvoreným ventilom vytiekla voda, ktorá zostala v stojane po zatvorení posúvača. Vodný eriav s otáčavým ramenom musel ma vdy návestidlo schopné dáva náves, ktorá vyjadrovala polohu otáčavého ramena vodného eriava.
Vodný eriav Spitzner
Parné rušne boli na našich elezničných tratiach v prevádzke ešte dlho potom, ako sa objavili rušne elektrické, či motorové. Oficiálne ukončenie parnej prevádzky na Slovensku bolo 17. októbra 1980 vypravením slávnostného parného vlaku radu 556.0 z Leopoldova do Bratislavy. V druhej časti sa budeme stručne venova depám pre elektrickú a motorovú trakciu. Prípadným záujemcom môem odporúča literatúru, z ktorej som čerpal aj ja:
- Ing. Jaroslav Louda, Ing. Vlastimil Mareš a kol.: Príručka pre rušňovodičov, Dopravné nakladatelství Praha 1958
- Prof. Ing. Dr. Zbyněk Jirsák a kol.: elezničné stanice a uzly, ALFA Bratislava 1979
- Prof. Ing. Dr. Ferdinand Klimeš, DrSc.: elezniční stavitelství II. díl, SNTL/ALFA Praha 1981
Fotografie zariadení pouívaných v depách sú uverejnené vo fotoalbume, ktorý sa priebene dopĺňa.