V sobotu ráno som vyzdvihol Nora a zamierili sme si to rovno do Rače na Rendez. Počasie nebolo veľmi vľúdne. Obloha bola zamračená a fúkal studený vietor. No na nálade nám to neubralo. Hovorím si, vietor možno rozfúka mračná a možno sa počasie vylepší. Od našej spoločnej návštevy na Rendezi už uplynulo niekoľko mesiacov. Teraz sme mali pred sebou takmer celý deň, pretože domov odchádzal Noro až v podvečer. Po príchode na Rendez sme zistili, že vôbec nie sme prví návštevníci, pretože Uhranka už veselo vozila prvé deťúrence.
Parný rušeň 331.037 Uhranka v akcii
Spoločne s Norom sme sa išli poobzerať po depe, aby sme zistili, či sa od našej poslednej návštevy niečo zmenilo. No nejaké podstatné zmeny sme ani nezaregistrovali.
Sergej pod zamračenou oblohou
Keďže prvé fotky pod zamračenou oblohou boli dosť tmavé a vietor bol nepríjemný, zašli sme do trubkárne, kde sa mala konať odborná prednáška. Tak sa aj stalo. V trubkárni už bolo dosť záujemcov o odborné informácie, ktoré ochotne poskytol vedúci Múzejno-dokumentačného centra Ing. J. Kubáček. Trubkáreň bol objekt, do ktorého sme v zime pri našej návšteve nešli. Preto sme tu po odbornom výklade s Norom zostali a prešli sme trubkáreň dôkladne, aby sme si vystavené exponáty prezreli z každej strany. K čomu vlastne taká trubkáreň slúžila? Nuž, jej dôležitosť bola najmä v čase prevádzky parných rušňov. Upravovali sa tu rúrky, ktoré sa potom inštalovali do parných rušňov. V trubkárni sa nachádza hodne exponátov. Nie je cieľom tu opísať všetky, ale niektoré stroje, zariadenia a náradie si tu predsa len opíšeme.
Rozširovačka
Medzi základné strojné zariadenia, ktoré boli v trubkárni, patrila „rozširovačka“ a „zužovačka“. Rozširovačka slúžila na úpravu rúr, ktoré sa montovali do parných rušňov. V parnom rušni je jeden koniec rúry umiestnený do dymničnej rúrkovnice rušňového kotla. Tento koniec musí mať väčší priemer, aby sa rúra mohla po opotrebení (obalení kotlovým kameňom) vybrať. Rozširovanie konca rúry sa robilo na tzv. rozširovačke. Koniec rúry sa zahrial na vysokú teplotu, tzv. kovaciu (asi 1000 °C). Rúra sa uložila na rámovú konštrukciu a jej koniec sa uchytil do zveráka rozširovačky. Po spustení raznice s požadovaným nadstavcom, táto vykonala pohyb do rúry a späť. Pohyb pre tvárnenie a vytiahnutie raznice z rozširovaného konca rúry zabezpečoval roztočený zotrvačník.
Zužovačka
Zužovačkou sa upravoval priemer rúr v pecnej rúrkovnici rušňového kotla. Koniec tejto rúry musí byť o niečo milimetrov zúžený. Koniec rúry sa zohrial na vysokú teplotu (asi 1000 °C). Rozžeravený koniec rúry sa pri jej neustálom otáčaní zasúval do otvoru čeľustí, od najväčšieho otvoru postupne do menšieho otvoru. Operácia trvala iba krátko, aby sa rozžeravený koniec rúry veľmi neochladil. Na upravovanie priemeru rúr sa používala aj rotačná zužovačka. V tomto strojnom zariadení sa rozžeravený koniec rúry upevnil do špeciálneho zveráka a postupne sa zasúval medzi rotujúce kladky, ktoré stlačili rúru na požadovaný rozmer.
Rotačná zužovačka
Keď sme si prezreli expozíciu v trubkárni, opäť sme sa išli pozrieť do priestorov depa. Počasie sa medzitým zlepšilo. Vietor síce pofukoval stále, ale vyšlo slnko, takže jednak sa oteplilo a aj podmienky na fotenie sa zlepšili.
Karkulka a nákladná motorová drezina
Tak sme sa spoločne prechádzali po depe a snažili sme sa aj niečo odfotiť. Ľudí bolo tak primerane. Niektorí medzičasom odišli, no ďalší prišli. Tentoraz museli návštevníci prísť sem buď MHD, alebo vlastným autom, pretože sa nekonala žiadna jazda mimoriadneho vlaku, ako to bývalo zvykom. Aj napriek tomu sa tu vystriedalo dosť návštevníkov. Poniektorí sa zviezli na Uhranke, alebo na motorovej drezine.
Pomaranč a Karkulka
Keď sme mali depo pochodené krížom krážom, sadli sme si s Norom na chvíľu do bufetového vozňa a dali sme si kofolu. Potom sme opäť nazreli do trubkárne, kde sa premietali staré pôvodné filmy o železnici. Chvíľu sme tam teda sedeli a pozerali dokumentárne filmy.
Kačena s bufetovým vozňom
Keď premietanie skončilo išli sme opäť trochu na čerstvý vzduch a na slnko. Všimol som si, že pri Uhranke bolo pomenej ľudí, tak som navrhol Norovi, aby sme sa išli povoziť aj my. Len čo sme si zakúpili symbolický lístok, už sme boli v útrobách storočného parného rušňa. Po krátkej jazde nasledovali spomienkové fotografie z tohto aktu.
Areál železničného múzea
Keďže čas priam letel, priblížil sa čas nášho odchodu. Zbalili sme si veci a pobrali sme sa do mesta. Z Rendezu sme odchádzali spokojní a bohatší o nové informácie z histórie železníc. Pochopiteľne, že pred odchodom nechýbalo posledné nadýchnutie zmesi dymu a pary z Uhranky. Záverom sa chceme poďakovať organizátorom za akciu, na ktorej sme spolu s Norom príjemne prežili druhomájovú sobotu.
Areál železničného múzea
Fotografie z Prvého parného dňa 2009 na bratislavskom Rendeze si môžete pozrieť vo fotoalbume. Ďalšie fotografie z Rendezu si môžete pozrieť v tomto fotoalbume.
© Ing. Peter Páteček & Norbert Mondek